Tak prečo jej to brať?

27. března 2010 v 21:53 | Jeanne |  Svet z mojej perspektívy
Je to len krátke. Nemá to ani nejakú hlboký pointu či zmysel. Za názov sa ospravedlňujem... nemám na ne dobrú hlavu.


Tak prečo jej to brať?


            Otravný, stupňujúci sa zvuk, ktorý trhá uši a bezcitne vás vytiahne z pohodlia vášho osobného, vysnívaného raja. Vaše dokonale znudené, značne znechutené gesto, ktoré to všetko vypne.
No vy aj tak viete, že sa do sna už nevrátite. A tak vám neostáva nič, len malátne vstať a tackavým krokom so stále zalepenými očami prejsť do kúpeľne. Pokúsiť sa prebrať svoje zmysly studenou vodou z kohútika a vyčistiť zuby odpornou chuťou zubnej pasty, ktorá bezcitne zaútočí na vaše chuťové poháriky.
Jeden nespokojný pohľad do zrkadla, ostrá výmena názorov s hrebeňom, faul od kusu dreva s tuhou niečoho divného a preklínanie všetkého v okruhu desiatich metrov. Slziace oko a ešte jeden pokus, dokončiť neúspešnú akciu namaľovať čiernu linku pod okom.
Úbohá snaha nahádzať na seba oblečenie zodpovedajúce počasiu vonku, záchvat zúrivosti, keď k sebe jednotlivé kusy neladia a celé obliekanie od znova. Rôznofarebné látky pohodené na kresle, ich skladanie a hlas, kontrolujúci vás zdola.
Prevrátenie očí, zúrivé prekladanie učebníc a rýchle balenie do školy. Takmer prizabitie na schodoch, predstierané raňajkovanie a váhanie nad desiatou.
Ďalej päťminútová cesta v absolútnej tichosti, obyčajné "Čavte," ako reakcia na prítomných a len veľmi výnimočne aj ich následné odzdravenie. Ignoranti!
Vo vlaku príde silná túžba na všetkých jačať, udrieť osobu, ktorá si to vykoleduje ako prvá a utiecť z obmedzeného priestoru na pohyb. Ale vy sa, samozrejme, milo usmievate a v pravidelných intervaloch prikyvujete.
Na stanici vás nečaká nič len tlačenica medzi ľuďmi, ktorí sa snažia dostať do školy a práce. Pretláčate sa stále bližšie a bližšie k východu, každou chvíľou očakávate dostatočne tvrdý náraz, ktorý vás pošle k zemi. Ale držíte sa. Nadávate na všetkých okolo a tvárite sa ako bohyňa pomsty. Ale stojíte na nohách.
Po ceste cez park vás opäť užiera tá istá nevysvetliteľná zlosť na všetko čo sa pohne. Tvárite sa, že sa nič nedeje. Všetko je v poriadku. Vy ste v poriadku.
Hlboký nádych, pevná vôľa, rýchly krok. Milý pozdrav a od rána asi úplne prvý úprimný úsmev, pocit spokojnosti a takmer detská radosť v hlase. Nepochopiteľné, ako vo vás úplne neznámy človek dokáže vyvolať jeden svetlý okamih aj v hlbokej depresii a období psychotického žitia.
Lenže potom zájdete za roh a natrafíte len na hŕstku deciek - vo väčšine prípadoch starších ako vy. Pozorujete podlahu, aby ste v ich očiach nezazreli niečo ako výsmech, ba dokonca pohŕdanie.
Ako nenápadná myška sa dovlečiete až do triedy, s dokonalým výrazom pokoja prehodíte so spolužiakmi pár zdvorilostných fráz.
Zložíte sa na svojom mieste. Oči vám pátravo prebehnú po okolí. Neurčitý pohľad k dokonalosti, ktorá ani len netuší ako veľmi vám konkuruje. A možno tuší. Neriešite to. Už dávno nie.
Potom sa zjaví ďalšia osoba. Nie je pre vás hrozbou, no má to, po čom túžite. Je ako každodenná pripomienka vašej neúplnosti a svojím spôsobom aj nemožnosti.
Sedem hodín. Sedem hodín pretvárky v podobe normálneho, trochu náladového človeka. Nevravíte to, čo si skutočne myslíte. Vyhýbate sa ľuďom, z ktorých strácate nervy, zdvorilo zdravíte profesorov na chodbách a pretĺkate sa haldou nových informácií, ktoré prichádzajú každou chvíľou.
Na obede mlčíte, radšej pozorujete ostatných, akoby ste mali riskovať výbuch na verejnosti.
A potom to príde. Odchod, minúty strávené nudným čakaním na vlak a cesta. Prídete domov, stále sa tvárite akoby sa nič nedialo. Zavriete sa niekam, kam na vás ostatní nemajú. Myšlienky doliehajú na organizmus. Útrapy, nevyronené slzy, hnev. Všetko ostáva skryté.
Až príde bod zlomu. Nastane pád mysle, duše, tela. Ste mimo, ale nakoniec to prejde. Raz musíte zaspať. Pulzujúca bolesť v hlave pominie, slzy zaschnú, vyparia sa. Už nevnímate nevôľu pohnúť sa.
A tak to ide ďalej. Deň za dňom. Stále to isté. Stereotyp! Život v pretvárke a nesmrteľná túžba po slobodnom svete. Vysnívaný odchod stále dosť ďaleko. No porušená duša sa odmieta vzdať. Chce ísť ďalej. Chce dúfať v čaro slobody. Chce dúfať vo svoje vyliečenie. Tak prečo jej brať aj tú malú nádej, čo má?   


  
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 1. května 2010 v 15:37 | Reagovat

wow, dokonalosť za dokonalosťou :) môžem si u teba rezervovať autogram? ;) :D

2 zuzu zuzu | Web | 15. června 2010 v 23:55 | Reagovat

och... je to len druha vec co od teba citam a vidim, ze pises skvelo... ozaj... velmi emocionalne napisane a zivo si to viem predstavit, kazde gesto, sprevadzajuce pohnutky... uzasne...

3 Sokana Sokana | Web | 7. listopadu 2010 v 16:57 | Reagovat

Teda, paráda... musím povedať, že ma to dostalo. súhlaím so zuzu, veľmi emocionálne, človek si to dokáže predstaviť. Cvíľku som sa zamýšľala nad tým, aké to musí byť, len tak som čumela na monitor a vstrabávala to všetko... ešte raz, dokonalé :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama