Pohovor...

8. srpna 2012 v 13:14 | Čoky |  Po čom ženy túžia
Načo slová...príjemné čítanie
Obmedzenie 18+


Pohovor...

Úplne bežné ráno, uvarila som si kávu, sadla na kreslo na terase a začala deň rannou cigaretkou. Nič sa mi nechcelo, ako zvyčajne, no vedela som, že ma čaká ten blbý pohovor. Nenávidím, keď idem niekde, kde to nepoznám, kde nikoho nepoznám a hneď ako vojdem dovnútra, každý pozerá tým tupým pohľadom a premeriava si ma, akoby som bola nezvaná návšteva z vesmíru. Nechápem, čo je na mne také, aby po mne museli zazerať. Normálna postava 23 ročnej baby, ktorá sa nestará o nikoho a o nič a presne to isté očakáva od ostatných. Hnedé vlasy po pás ako ma asi polovica populácie, obyčajná sukňa, taká pohovorová, blúzka a na tvári okuliare, tie okuliare, ktoré mi znepríjemňujú život od mojich 7 rokov, no keďže mám alergiu na šošovky, asi sa ich nezbavím. No to je teraz jedno, neostáva mi nič iné ako zadusiť cigu, dopiť posledné kvapky kávy a ísť sa obliecť. Hm, fajn, ešte umyť zuby, nasadiť tie okuliare a ide sa do boja. Sadám do auta, púšťam niečo, aby som zabudla na okolitý svet. Nedarí sa mi to často, ale keď už sa to podarí, zabúdam aj na to, že šoférujem. Až do chvíle, kedy skoro neťuknem do niekoho kto ide predo mnou alebo na prechode pre chodcov skoro neseknem nejakého penzistu. No nič, odbočka vpravo, jeden semafor a som tam. Zaparkované!!! Hlboký nádych ešte hlbší výdych a ideme. Počítam schody jeden za druhým, až kým nestojím pred veľkými dverami, ktoré mi s umelým úsmevom otvára vrátnik. Ani sa mu nečudujem, že sa tak tvári, vonku 32° a on navlečený v niečom, čo pripomínalo skafander. Slečna, čo sedela na recepcii už dvíhala telefón so slovami "Pán Bárta, práve prišla slečna Tóthová..." pozrela sa na mňa a poslala ma ďalej slovami "Choďte na piate poschodie, pán Bárta už vás čaká." Že Bárta, ktovie, čo to bude zas za starca. Výťahom som sa vyviezla na piate poschodie. Otvorila som dvere a tam ďalšia ženská s výstrihom až do obývačky. Ja som asi v dome majiteľa Playboya a nie vo firme na distribúciu tovaru. "Nech sa páči, vojdite," usmiala sa na mňa tá playmate a ukázala na dvere kancelárie. Vstúpila som do kancelárie, zatvorila za sebou dvere a zbadala kreslo otočená chrbtom k dverám, z ktorého vytŕčali ruky, ktoré sa hrabali v nejakých papieroch. "Dobrý deň, som slečna..." ani som nestihla dohovoriť a pán Bárta, z ktorého som poznala iba ruky mi skočil do reči "Tóthová, ja viem, prišli ste na ten pohovor. Hneď sa vám venujem, len potrebujem niečo nájsť...KONEČNE!!! Mám to." Kreslo sa otočilo, zdvihla som môj unudený pohľad a ... a WOW... Predo mnou asi dvadsaťpäť ročný "pán" Bárta s neopísateľnými modrými očami, vlasmi, ktoré mu prekrývali kus čela, širokým úsmevom, ktorý krášlili biele zuby, tiepek, ktorému by ste dali najradšej skateboard do ruky, sedel v obleku oproti mne. Sedela som a myslela, že sa mi sníva...Toto že má byť môj šéf??? Hneď som mala vysvetlenú tú pipenku na recepcii alebo tú pred jeho kanceláriou. "No fajn, chcete u nás pracovať..." bola jeho prvá veta, ktorú prerušilo zvonenie telefónu. "Prepáčte, je mi ľúto, ale toto je neodkladná záležitosť, mohli by sme to dokončiť poobede niekde na káve???" V tom momente do mňa vstúpilo asi 100 čertov, no pri pohľade na neho som sa zmohla len na "Jasné, prečo nie?!" No mohla som to povedať?! "Nechajte mi u sekretárky svoje číslo a ja vám zavolám kedy a kde, ale teraz už naozaj musím ísť..." a zatvorili sa za ním dvere skôr, ako som stihla niečo povedať. Nasadla som do auta a keď som prišla domov dala som si horúci kúpeľ. Zasa deň nič nerobenia keďže som čakala, kedy sa ozve Bárta, ten úžasný Bárta. Vzala som notebook a sadla som si na moje obľúbené miesto na terase. Na sociálnej sieti zasa nikoho, tak som sa prehrabávala na internete v nejakých nudných správach plných anorektičiek, drog a kriminálu. Okolo pol šiestej mi zazvonil telefón a na display blikalo neznáme číslo. Hm, tak už volal, mám sa obliecť a o pol hodinu príde po mňa. No super, ale čo na seba? Je to formálny pohovor alebo neformálne posedenie pri káve? To je aj tak jedno. Vytiahla som džínsy, tričko, ktoré mi Jeane priniesla z Paríža, narýchlo uviazala vlasy do copu, do tašky hodila cigy, telefón a kľúče a mohla som vypadnúť. Asi s päť minútovým meškaním a vyhovorením sa na zápchy prišiel "šéfko" a išli sme do nejakej malej kaviarne, kde sa začala preberať moja budúcnosť vo firme DistriB s.r.o. Čakala som také hodinové stretnutie, no ono to trvalo už nejaké dve a pol hodky. Otázky typu "Akú školu ste navštevovali?, Kde ste predtým pracovali?, Prečo chcete pracovať práve u nás?" a pod. ma už neskutočne nudili, no keď prišla otázka či by sme si nemohli tykať, hneď som sa prebrala. "Áno, jasné, samozrejme, prečo nie?!" pane bože, ja som vážne trikrát prikývla na jednu vec?! Preboha, Suzi, spamätaj sa. Thomas sa len usmial a pobozkal ma na líce. Náš rozhovor potom chytil nejaký iný spád. Už sa ma nepýtal aké som mala vysvedčenie ale s kým bývam a či niekoho mám. Z kávy sme presedlali na nejaké červené víno, ktorého etiketa vyzerala tak, že stála viac ako moje nájomné za mesiac a rozoberali sme asi všetko okrem práce. A to mi ani nepovedal, či som prijatá, alebo nie?! No nejako mi to bolo aj jedno. Pozerať sa zblízka do jeho krásnych očí bolo na nezaplatenie. O deviatej sme sa spakovali v náladičke preč, no keďže aj Thomas pil, zavolal taxi, ktorý nás doviezol pred môj dom. Ani neviem čo mi to napadlo, ale otočila som sa na Toma so slovami " Nejdeš ešte nachvíľu hore? Ešte si mi nepovedal, kedy a či vôbec mám nastúpiť do práce." Bez slova zaplatil za taxík a išiel so mnou hore. "Pekný byt, taký...", " Hej môj", skočila som mu do reči. Moja obývačka bola zároveň mojou spálňou a ja som si uvedomila, že dva mesiace je dosť dlhá doba bez rôznych radovánok a moje telo už horelo vášňou a chuťou aspoň ho pobozkať. "Hlavne si nezačínaj s nikým z práce, hlavne si nezačínaj s nikým z práce, hlavne si nezačínaj s nikým z práce, hlavne si nezačínaj s nikým z práce" táto veta mi chodila po rozume, keď sa Tom snažil rozprávať o tom, ako sa má správne piť víno. Moje myšlienky však boli niekde úplne v inej ríši, ale po jeho slovách "Víno si treba vedieť vychutnať, ak si ho správne vychutnáš, je to niečo ako...orgazmus" áno, presne tieto slová stačili nato, aby som už neváhala a dala som mu pusu, jeho ústa chutili po víne, ktoré práve dopil, boli sladké a také, plné vášne. Hodil na mňa pohľad, o ktorom som nevedela, čo si mám myslieť "Prepáč, ja neviem, čo sa to so mnou deje, bežne sa nebozkávam s mužmi pri prvom stretnutí a už vôbec nie s budúcim šéfom, mrzí...." v tom mi pusu vrátil, no oveľa vášnivejšiu, sladšiu. Moje telo zaliala vášeň. Bozkával ma na krku a šepol mi do ucha "Chcem ťa tu a teraz, celú len pre seba!!!" Po týchto slovách som vedela, že už sa z toho nevyvlečiem. Ani ja, ani on. Ani neviem ako sme ostali len v najintímnejšom spodnom prádle. Jeho bozky neskutočne hriali, už aj tak moje rozpálené telo, a keď mi dával dolu tanga, roztiahol mi doširoka nohy, zacítila som jeho teplý dych na mojej jaskyňke. Vtedy som vedela, že už ma má celú v hrsti. Asi 15 minút "listoval" medzi mojimi nohami a keď som si vychutnala ten božský orgazmus, vedela som, že sa mu musím zaň odvďačiť. Sadla som si na posteľ a on sa postavil predo mňa. Stiahla som mu boxerky, z ktorých sa už jeho nástroj pýtal von. Pomaly som ho strčila do úst a počula Toma, ako slastne vzdychol. Chytil mi hlavu, aby mi ukázal, kto má nad týmto aktom kontrolu a keď už na mne videl, že som pripravené, poľahol ma a pomaly ho do mňa vložil. Zastonala som, aby som mu ukázala, že v tej chvíli som len jeho! Bolo to geniálne, presne vedel, čo sa mi páči, keď už videl, že sa blíži moje vyvrcholenie, vôbec sa nesnažil byť drsný, ako väčšina chlapov, ktorý vás k tomu orgazmu pomaly až dotlačia, len aby ukázali, že na to majú, Tom vedel, že iba pár centimetrov vo mne mi prináša to, čo potrebujem, aj keď som sa chcela prisunúť, vrátil sa na to miesto, o ktorom, za tých asi 35 minút, vedel, že mi prináša tú najväčšiu slasť. Vyvrcholenie prišlo skoro v ten istý okamih a Tom mi strekol plnú dávku svojich bojovníkov na brucho. Potom sme si len ľahli a v jeho objatí som zaspala. Ráno, keď som sa zobudila ma čakal odkaz "Ďakujem za nádhernú noc, čakám ťa dnes o 14:30 v mojej kancelárii, už teraz mi chýba tvoja vôňa tajomnosti..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 dominika111 dominika111 | E-mail | 8. srpna 2012 v 13:33 | Reagovat

Waaaaaaaaaau,úžasný text:) super napísaný príbeh, nápaditý, originálny. Veľmi ma to oslovilo, gratulujem. Dúfam, že tu čoskoro nájdem ďaľší:)

2 Čoky :) Čoky :) | 8. srpna 2012 v 13:35 | Reagovat

budem sa snažiť hodiť sem čo najskôr niečo nové :)

3 Janka Janka | 8. srpna 2012 v 13:43 | Reagovat

pokračovanie by bolo fajn :P

4 MIRA MIRA | 13. srpna 2012 v 0:35 | Reagovat

Krásny príbeh. :)

5 Kristen Kristen | Web | 20. srpna 2012 v 10:40 | Reagovat

Dobré dobré dosť dobré :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama